Nemám rada horory, „duchárske“ príbehy ma strašia ešte mesiac po tom, ako som ich počula, a zo všetkého najviac neznášam byť doma sama.
Je piatok večer. Manžel sa lúči letmým bozkom a uniká na kamošovu rozlúčku so slobodou. Ja ostávam sama doma, teda, sama s mojím jedenapolročným synom.
19:00
Ukladám juniora do postieľky. Zamykám vchodové dvere a ešte dvakrát sa presvedčím, že sú naozaj zamknuté.
20:00
Otváram fľašu „červeného“, nalievam si pohárik (v nádeji, že sa mi bude lepšie spať) a teším sa na fajn film, čo má ísť v telke.
20:50
Film je otrasný. Vraj komédia! Už pri pohľade na vystavenú mŕtvolu tuším, že toto nebol šťastný výber na dnešný večer. Prepínam programy a dúfam, že objavím niečo lepšie. Neúspešne.
21:05
Vzdávam to! Dopíjam pohár vína, vypínam telku a mierim do postele.
23:52
Zobudí ma štekot psa. Moment! My nemáme psa. Vstanem a zistím, že zvuk prichádza z detskej. Jááj! To bude malého "plyšák", čo po stlačení začne štekať, uvedomujem si s úľavou. Čím drahšia hračka, tým väčší "šmejd". Vstúpim do izby, pes práve doštekal, pohodený na koberci. Uložím ho do krabice k ostatným hračkám a mierim späť do postele.
0:03
Ešte stále nespím. Rozmýšľam nad tým asi pokazeným „plyšákom“, keď tu začujem známu melódiu. Idem za zvukom. Žltý plastový motýľ svieti uprostred obývačky a vyhráva odušu. Bol tam, keď som išla spať? Márne sa snažím si spomenúť.
Ale prečo sa spustil? Stlačil ho niekto? Či naň ktosi stúpil? Chytá ma panika. Rýchlo vyberám z motýľa baterky, hádžem ho do izby k ostatným hračkám a idem, vlastne nie, utekám do spálne. Zamykám dvere. Srdce mi búši. Mozog pracuje na plné obrátky. Čo sa to tu deje? Líham si do postele, telefón nachystaný v pohotovosti. Ešteže má malý taký tuhý spánok.
0:37
Načúvam každému zvuku. Párkrát sa mi zdalo, že počujem nejaké kroky, ale neviem, či to len nepracuje moja fantázia. A potom to príde! Som od strachu úplne mimo. Pípanie. Pravidelné pípanie. Znie to ako bomba. Bože, nie! Mne už normálne šibe!
Odomykám a v tme kráčam rovno k miestu, odkiaľ zvuk vychádza. Hovorím si, že som rovnako hlúpa ako všetky tie obete z filmov, ktoré idú za čudesným buchotom a spoza rohu na nich vyskočí vrah. Nemôžem si pomôcť.
Kráčam ďalej, cez chodbu priamo ku kuchyni. Záclona sa vlní. Ja hlúpa! Nechala som otvorenú ventilačku. Alebo nie? Prestávam racionálne rozmýšľať. Zrazu zbadám zdroj pípania! Mikrovlnka. Pípa a na displeji svieti červený nápis END. Ach, aké výstižné! Toto už nemôže byť náhoda!!!
0:40
Bežím do spálne ako zmyslov zbavená. Auuu! Moja hlava. Plnou parou vpálim do dverí, o ktorých som myslela, že sú otvorené. Rýchlo vbehnem do spálne, zamykám sa. V hlave mi hučí.
Zúfalá volám mužovi. Opisujem horor, čo sa mi tu deje, a nástojím, aby okamžite prišiel domov. Ten už je mierne "pod parou". Môj telefonát ho evidentne pobavil. So smiechom sa pýta, koľko pohárikov toho červeného som vlastne vypila. „No jeden predsa!“ Hlupák! Rehoce sa a posiela ma do postele.
Na spánok nemám ani pomyslenia. Kŕčovito zvieram mobil a tubu od masážneho gélu – jedinú „zbraň“, ktorú som v spálni objavila. Načúvam, bojím sa poriadne nadýchnuť. Čo mám robiť? Volať policajtov a tvrdiť im, že mi vyhrávajú samy od seba hračky po dome? Že sa mi sama zapla mikrovlnka? Vysmiali by ma ako môj muž.
Nemám sa kam skryť, jedine tak pod posteľ a to už mi je teda nečakaná skrýša. Navyše v postieľke spí malý. Nemôžem sa skryť a jeho nechať tak. Netuším, čo si počať, tak len čakám, čakám a počúvam...
6:30
Čo je to za buchot? Strhnem sa zo spánku, inštinktívne vytasím tubu s gélom a snažím sa zaostriť pohľad a naštartovať mozog. Neviem, kedy sa mi podarilo zaspať.
Je ráno a „stratený“ manžel sa snaží dobyť do spálne. Bože, konečne je doma.
7:00
„Neuveríš, koho som stretol pred domom,“ hovorí, keď sa konečne usadíme k raňajkám. „Policajtov.“ „Čooooo?“ prekvapene vykríknem. Chudák synátor až podskočí na stoličke.
„Na našej ulici sa vo veľkom kradlo,“ pokračuje manžel. „Zlodeji použili rušičku alarmov, aby vnikli nerušene do domov. Takže tie veci, čo sa ti diali, nakoniec neboli len taká náhoda. Hračky a mikrovlnka zareagovali na vlnenie, čo vysielala rušička a spustili sa. Zvláštne,“ konštatuje drahý zamyslene.
Zvláštne? Skôr desivé! Pomyslím si a zaprisahávam sa, že tak skoro manžela z domu na noc nepustím.
Samara, krv a gumené medvedíky: Ako by to vyzeralo, keby som bola postavou z hororu? Čítajte
