V Tibete nechajú mŕtvych supom
Budhisti veria, že po smrti sa duša človeka reinkarnuje do iného živého tvora, a teda sa telo zosnulého považuje len za prázdnu schránku. Preto budhisti v rámci pohrebu nevykonávajú žiadne oslavné ceremónie na uctenie si zosnulého, aké sú známe nám.
Tradičný tibetský pohreb, nazývaný aj „sky burial“, pozostáva z vynesenia mŕtvoly na vrchol hory, kde sa telo ponechá napospas supom a biologickým procesom. Tento zvyk poukazuje na vlastnosť pozostalých, ktorá je v budhizme veľmi cenená – štedrosť. Príbuzní ponechaním tela vo voľnej prírode poskytujú potravu iným živým bytostiam. Aj z tohto dôvodu sa preferuje viac ako kremácia, ktorá je v Tibete skôr výsadou najvyšších duchovných. Tento rituál sa okrem Tibetu praktizuje aj v Nepále, Bhutáne, Mongolsku a v niektorých častiach Indie.
(zdroj: Flickr/melanie_ko)Bezprstí pozostalí v Papui Novej Guinei
Kmeň Daniov svojich zosnulých mumifikoval pomocou živočíšneho oleja a dymu, kým ich misionári nenaučili telá spopolňovať. Hoci sa už táto tradícia vytratila, niektoré mumifikované mŕtvoly doteraz strážia ako pripomienku svojej kultúry.
Ďalším z ich zvykov bolo uctiť si smrť najstaršieho muža v rodine tým, že každá príbuzná žena a dieťa si museli nechať amputovať prst. Prst si obviazali povrazom aspoň na tridsať minút, kým neznecitlivel, čo z amputácie urobilo takmer bezbolestný zákrok. Následne niektorý člen rodiny prst odsekol sekerou a ranu vypálil, aby sa zamedzilo krvácaniu. Amputácia je symbolom bolesti pozostalých a fyzická bolesť je vyjadrením smútku. Taktiež sa verí, že tento rituál pomôže odohnať duchov. V súčasnosti je formálne zakázaný.
Párty s nebožtíkom na Madagaskare
Obyvatelia Madagaskaru vyznávajú boha známeho ako Zanahary alebo Andriamanitra. Telo nebožtíka sa najprv pochová do dočasného hrobu. Po niekoľkých rokoch sa exhumuje, pozostalí ho zabalia do novej látky, pokropia vínom alebo parfémom a presunú ho do nového, trvalého hrobu. Tento „dvojitý pohreb“ je sprevádzaný živou hudbou, tancom, na ktorom sa ,,zúčastňuje“ aj zosnulý, hostinou a patričnou dávkou alkoholu.
Obyvatelia Madagaskaru veria, že medzi životom a smrťou neexistuje pevná hranica, a teda že zosnulý stále nejakým spôsobom môže vnímať, čo sa vo svete živých deje. Famadihana, ako sa táto oslava nazýva, je teda prostriedkom, ako rodina zosnulého oboznámi s novinkami zo svojho života, takisto sa mladá generácia oboznámi s jeho životom. Na týchto oslavách sa často zúčastňuje celá dedina a pre rodinu je veľkým výdavkom, preto sa v súčasnosti od tejto tradície čiastočne upúšťa. Aj na hrobke si dávajú záležať, jej postavenie a dekorovanie je často drahšie ako rodinný dom.
(zdroj: Flickr/Hery Zo Rakotondramanana)Pohrebný striptíz na Taiwane
V Číne sa sociálny status človeka meria okrem iného i podľa toho, koľko ľudí sa objaví na jeho pohrebe. A čo je lepšie na prilákanie davov ako striptíz zadarmo? Namiesto smútočných obradov na Taiwane preferujú skôr vnímať pohreb ako oslavu života, nuž sa o zábavu postarajú gogo tanečnice, speváčky a striptérky.
Tento zvyk je skôr výsadou nižších vrstiev a dievčatá zarábajúce vystupovaním na pohreboch sú vnímané ako umelkyne a športovkyne, ktorých úloha je pomerne vznešená - rozveseliť smútiacich pozostalých. Formálne je úplná nahota na pohreboch zakázaná, ale podľa ľudí, ktorí taiwanský pohreb zažili, je toto pravidlo vytvorené len na upokojenie potenciálnych moralistov.
Indonézia a prezliekanie mŕtvych
Vo východnej Indonézii žijú ľudia zvaní Toraja, ktorí smrť vnímajú len ako dočasnú zastávku na ceste putovania duše. Po smrti nebohého zabalia do lánov látky, ošetria formalínom, aby zabránili rozkladu, a žijú s ním vo svojej domácnosti, niekedy aj niekoľko mesiacov, ako keby sa nič nestalo. Rodina sa s ním naďalej rozpráva, pripravuje mu jedlo – raňajky, obed, večeru a čaj.
Keď zoženú všetkých príbuzných a našetria dosť prostriedkov na pompézny pohreb, vystroja hostinu pre niekoľko stoviek ľudí, ktorá je sprevádzaná hudbou a kresťanským obradom. Vrcholom je uloženie nebožtíka do rakvy a jeho pochovanie.
Ďalšou zvláštnosťou je spôsob, ako si svojich mŕtvych pripomínajú. Každé tri roky sa koná festival čistenia mŕtvych, počas ktorého svojich príbuzných znovu vykopú, prezlečú do nového oblečenia (ak je to možné) a vyčistia im rakvu, prípadne ich znova pochovajú v novej.
(zdroj: reprofoto Youtube)Mŕtvi na strome na Filipínach
V provincii Cavite sa ako miesto posledného odpočinku využívajú stromy. Ak človek trpí nevyliečiteľnou chorobou alebo je veľmi starý, vyberie si strom, do ktorého po jeho smrti vydlabú dutinu a telo doň uložia. Možno aj v tomto zvyku sa inšpirovali autori myšlienky využiť mŕtve telo ako zásobu potravy pre strom.
Filipíny sú veľmi rôznorodé a v odlišných častiach krajiny ľudia vykonávajú iné pohrebné rituály. Na severe je zvykom pochovať nebohého pod kuchyňu. V Sagade sú mŕtvi pochovaní v truhlách, ktoré visia z útesov, prípadne umiestnení do jaskýň. Miestni obyvatelia veria, že duše zosnulých by mali odpočívať na čo najpokojnejšom mieste.
Indické vyhladovanie na smrť
V Indii vyznávači džinizmu, ktorí považujú zmysel svojho života za naplnený, podstúpia pôst za účelom úmrtia od hladu. Tento pôst sa volá Santhara a ľudia sa k nemu uchýlia, keď sa už o seba nevedia sami postarať a sú odkázaní na druhých. Nie je vnímaná ako samovražda (táto komparácia mnohých džinistov uráža), pretože nie je výsledkom straty nádeje a vôle žiť, jej pointou je nebyť bremenom a očistiť sa od zlej karmy.
Vníma sa ako najvyššia forma meditácie a ukážka vytrvalosti jednotlivca, keďže tento proces môže trvať aj vyše mesiaca. V súčasnosti je v Indii zakázaný.
(zdroj: reprofoto dokument Santhara)Ďalším zaujímavým spôsobom odchodu z tohto sveta je rituál ľudí vyznávajúci zoroastrizmus. Tí veria, že po smrti sa z ľudského tela stane hostiteľ nečistoty a skazenosti. Kremácia však podľa nich nepripadá do úvahy, pretože pálením „nečistého“ mŕtveho tela by mohli znehodnotiť elementy ohňa a zeme. Preto mŕtvych odnesú do „Tichej veže“, kde ich nechajú napospas supom. Takto skončia telá všetkých, bez ohľadu na sociálny status, čím sa dosiahne posmrtná rovnosť.
Telo najprv očistia býčím močom, potom ho zabalia do kusu látky a privedú k nemu psa, ktorý dokáže odohnať zlých duchov. Telo je potom odvlečené do Tichej veže, opatrne zbavené látky (dotýkanie sa mŕtvoly je prísne zakázané), ktorá sa potom spáli. Okrem Indie sa tento rituál praktizoval aj v Iráne, no bol zakázaný.
