Egypťania, Japonci či Etruskovia. Každý sa chcel páčiť. No a čo, že Cheopsova pyramída sa ešte len stavala a Pompeje nestihla pochovať vrstva popola? Keď nebola nablízku drogéria s testermi (a všetci z dejepisu vieme, že napríklad v stredoveku by ste ju len ťažko hľadali ) museli si pomôcť s tým, čo bolo dostupné. A tak sa používali ingrediencie z bežného života. Niektoré by sa vám osvedčili a iné by ste použili iba raz...
Začalo to už v dobe kamennej

Už v dobe kamennej mali okrem každodenných starostí typu ako zabiť večeru alebo "dopekla, kedy už vynájdu zapaľovač" aj starosť o svoju pleť. Zvierací tuk ako hydratačný krém a prírodné farby boli must have danej doby.
Toxické vychytávky z Egypta
Egypťania boli priekopníci v histórii kozmetiky a skutoční fajnšmekri. Túžba po kráse v Egypte nebola žiadna malichernosť. Mala totiž duchovný rozmer. Egypťania verili, že krása sa páči bohom (a snáď aj fešákovi z Dolného/Horného Egypta). Podľa toho sa o seba starali.
Na obkreslenie očí sa používal tmavý púder-kohl. Ak by táto zmes mala etiketu ako dnešné výrobky, našli by ste v zložení olovo, meď, spálené mandle, sadze a ďalšie zložky. Dnešné ceruzky na oči už majú trochu iné zloženie.


Ten, kto tvrdí, že naši predkovia nemali čas na také zbytočnosti, akým je zdobenie nechtov, bol by prekvapený. Ok, gélové nechty to síce neboli, no náznak farby tam bol. Na farbenie nechtov Egypťania používali prírodnú hennu (žlté až hnedasté farbivo z rozomletých listov kríka Lawsonia inermis).
Medzi starovekými Egypťanmi by sme mohli nájsť skutočné trendsetterky doby. Kto by nepoznal Kleopatru VII. z dynastie Ptolemaiovcov? Na Instagrame by v dnešnej dobe mala zrejme zaujímavý beauty účet a každý otrok by jej príspevky sledoval. Teda, ak by po šichte na stavaní pyramídy ešte zvládol odblokovať mobil...
Aké bolo tajomstvo jej líčenia? Zelenou medenkou si s obľubou natierala viečka, zmes tuku a sadzí používala na farbenie obočia. Zmesou tuku a kvasníc si zase zjemnila pery.
A buďme k sebe úprimní. Pre mnohé je inšpiráciou dodnes.
Keď zblednúť bolo in
Zatiaľ čo my sa dnes trápime ležaním na slnku a tí menej pigmentovaní vyhadzujú peniaze za samoopaľovacie prípravky, v Číne na to mali (a viac-menej stále majú) iný názor. Móda v 15.- 18. storočí si žiadala bledý vzhľad pokožky.

Pokiaľ ste netrpeli akútnym nedostatkom železa a boli ste z oblasti Ázie, mohli ste si dopomôcť ryžovým púdrom. Síce sa nepredával v kabelkovom balení so zrkadielkom, ale čo by ste čakali. V Číne a v Japonsku si okrem toho ženy aj muži holili obočie a zuby si farbili na zlato alebo čierno. Nuž proti gustu...

Ak by ste však žili v Európe, pravdepodobne by ste si pokožku bielili vajíčkovými bielkami alebo olovom. Arzén by ste nadšene naniesli na očné viečka a pery, len aby ste získali metalický lesk. Ak by ste k tomu však neboli stále dosť bieli, ešte vždy ste mohli použiť pijavice na odsatie krvi. Biela pleť bola jednoducho symbolom bohatstva.
K looku, za ktorý by sa nehanbili ani hlavní predstavitelia Twilight ságy, patril aj zasnený pohlaď. Rozšírené zreničky zaručil ľuľok zlomocný. Fakt, že je jedovatý, asi nikomu neprekážal.

Veď kto by odolal takémuto pohľadu:

V dávnych časoch stredoveku, keď sa na eBay nedali kúpiť štetce na make-up s dopravou zdarma...
...padli vhod králičie labky, chvostíky a labutie krky. Testovanie kozmetiky sa zdalo ako strata času, a tak maskara mohla byť posledným darčekom, ktorý by ste svojej polovičke dali.

Od flexibilného líčidla k dnešnému make-upu
Písal sa rok 1914 a Max Factor prvýkrát uvidel vo filme hercov nalíčených jeho starými divadelnými líčidlami. A s dávkou sebakritiky ich označil za otrasné. Keďže filmový priemysel si zaslúžil čosi viac ako podivný nažltlý vzhľad pokožky, rozhodol sa konať. Výsledky jeho snahy prišli v podobe prvého make-upu, ako ho poznáme dnes. Mal konzistenciu krému a bol hygienicky balený v tube. Názov flexibilné líčidlo v 20. rokoch minulého storočia po čase premenoval na make-up.


Pre niekoho je make-up jednoducho priorita.


Spracované podľa szpp.sk, cajova.com