Registrácia
Otváram Facebook. Babke sa okamžite páči tá modrá s bielou, vyzerá to celkom ako modranská keramika, dedko sa štve už v úvode, všetko je príliš malé: „Kto má na tie blchy vidieť?“ Mením veľkosť, dedko okuliare.
Nasledujúcu pol hodinu sa dohadujú, na koho meno bude účet založený. Babka je nezávislá dôchodkyňa, chce mať svoj vlastný, dedko je patriarcha, argument: „Babka, veď aj na zvončeku je moje meno!“ má podľa neho na babku zabrať. Nezaberá. Odmieta mu dať obed, kým nebude súhlasiť. Dedko pod nátlakom súhlasí. Babka je spokojná. Obed zjedený. Win-win.
Profilová fotka
Babka chodí každý týždeň na vlasy, a preto vidina, že bude na profilovej fotke so zarasteným dedkom, ktorý na vlasy nechodí vôbec a bradu má už takmer na zapletanie vrkôčikov, ju doslova desí. Dedko vyberá tromfy z rukáva, chrlí na babku slová: „Trendy, hipsteri, fešn-moud“. Babka mu kontruje slovami: „Starý, zarastený, eukalyptus.“ Neviem, akú metaforu myslela tým eukalyptom, ale na dedka to zaberá, zatína zubnú protézu, zrejme interný „humor“, situácia sa zvrháva.
Navrhujem kompromis: „Dajme tam neutrálny obrázok. Niečo, čo máte obaja radi. Viete, vnúčatá, deti, psa,...“ Dedko prestane zatínať zubnú protézu a okamžite ukáže cez okno na svoju novú benzínovú kosačku, babka uteká na balkón (ak sa teda s jej osteoporózou dá hovoriť o utekaní) a o minútu sa celá zadýchaná vracia s červeným muškátom. Oukej. „A čo tak biely štvorček?“
Bezpečnostné nastavenia
Dedkovi sa nechce počúvať moje školenie na tému, prečo je bezpečnosť na internete dôležitá, prirovnáva ma k otravným zamestnancom BOZP a posiela zametať schody, nech aspoň nejaký úžitok zo mňa je.
Babka naopak hneď zbystrí a tlmočí mi všetky novinové správy, ktoré čítala a o ktorých počula od Janka Tribulu. „Všeličo sa na tých internetoch môže človeku prihodiť. Lelka a ty sa dostatočne chrániš, moja?“ Desať sekúnd ticho, počujem každý tik sekundovej ručičky. „Chránim, babi.“
Dedko sa medzičasom v obývačke oháňa vzduchovkou ešte z doby Vinetua, snažím sa ho presvedčiť, že kliknutím na možnosť „zdieľať len s priateľmi“ to bude mať predsa len jednoduchšie, ale on zas len zašomre: „A nezabudni aj na chodbu, BOZP.“
Priatelia
„Ako si mám pridať svoje priateľky, keď ani jedna priateľka tam nie je?“ Nepopieram, že babka kladie relevantnú otázku. Motivujem ju, že aspoň má možnosť založiť niečo ako „knižný klub senioriek“ akurát toto bude „fejbúkový klub senioriek“. Babka je rodená líderka.
Zamyslene na mňa hľadí. Neviem, či tak dlho premýšľa nad svojou novou úlohou, alebo proste zabudla, nad čím premýšľala, napokon však vstane a so slovami: „Idem zavolať, Maňke nech jej Andrejko mladý ukáže tie internety,“ odchádza vedľa.
Rolujem oči až kdesi k stropu, jednak nad hodinovým telefonátom, ktorý bude nasledovať, a tiež nad pomenovaním „Andrejko mladý“ pre chlapa, ktorý minulý december oslávil 50tku. Dedko prskne: „Trt mladý, chren je to starý.“ Bože, sme ozaj rodina.
Statusy
Dedko nerozumie, prečo má svojim priateľom písať status o tom, že je pondelok a na stole si zabudol kľúče, keď všetci vedia, že je pondelok a zabudnuté kľúče nikoho nezaujímajú? Ťahám optimistické argumenty až kdesi z päty, vravím, že to je práve o pocite zdieľania každodenných maličkostí, o tej spolupatričnosti, ktorú z toho užívateľ má. No kydy.
Babka kladie na stôl kefír, s láskavým úsmevom nás oboch núti vypiť ho a pritom oduševnene vraví: „No ale dedko, niekedy by pre teba aj bolo dobré môcť si prečítať, že je pondelok a na stole si si zabudol kľúče, aspoň by si sa ma potom každé ráno nepýtal – aký je dnes deň a kde si mi zas dala tie kľúče?!“ Babka tým získava nový nápad na podnikanie v segmente seniorskej zábudlivosti a ďalší point v ich súkromnej manželskej „vojne“.
Lajkovanie
Tu už strácame kolektívnu trpezlivosť. Trvá nám to príliš dlho, všetka schopnosť našich génov hovoriť zoširoka o každej blbosti a následne ju rozoberať pol dňa sa nahromadila v jednej primalej miestnosti a začína bublať. „Zdvihnutý palec, srdce, vysmiate slnko, plačúce slnko... vyzerám ako negramotný, aby som miesto slov používal obrázky? Ja som vážený profesor, nie imbecil!“ Dedko hromživo máva rukou, pociťuje túto fejsbúkovú aktivitu za osobnú urážku na cti a naštvano odchádza strihať živý plot.
Babka to zachraňuje typicky babkovským alibizmom: „Ale to srdiečko máš peknučké, Lelka. Šikovná si, veruže šikovná. Ozaj, z teba niečo bude,“ a pod nos mi pchá ten hnusný kefír.
Používanie SENIORbooku
So západom slnka prichádzam domov po totálnom brainwashi a s divným pocitom v žalúdku po troch šálkach kefíru. Pridávam si biely štvorček s babkiným menom k priateľom a čakám. Čakám deň, čakám dva dni, čakám týždeň, aj dva, a odozvy nikde. Napokon to nevydržím a volám babke: „Jáááj, my sme ti zabudli heslo, Lelka. Neprídeš nám to ukázať ešte raz?“
Toto sa stane, keď tvoja stará mama objaví čaro Facebooku Čítajte
