Poznáš tú story. Máš sedemnásť, žiadny sociálny život a premýšľaš nad tým, ako si vypimpovať svoje pošliapané ego a prilákať si zástupy bičíz, ktoré si tak veľmi zaslúžiš. Odpoveď je jasná:
POTREBUJEŠ AUTO.

Vo vrecku skromné peniaze z letnej brigády – rovnako ako vodičský preukaz, na ktorom ešte nestihla zaschnúť farba.
Spočiatku som nebol voči tomuto nápadu otvorený, no vždy sa nájdu kamaráti, ktorí ti v pravý čas zničia život pomôžu k tvojmu snu.

A presvedčil. Za krásnych tristopade a kofolu v miestnom podniku som odrazu rozkazoval SVOJMU VLASTNÉMU AUTU. A nevyzeralo vôbec zle, malo len o päť rokov viac ako ja a najazdených len asi o 250 000 kilometrov viac ako Enterprise zo Star Treku.

Celé to začalo smrdieť, až keď som prišiel domov. Doslova – bolo treba vymeniť hadičku.
Takže vymeníš hadičku.

Ale nedá ti to, tak pokračuješ ďalej...

Aj tuto by to potrebovalo trocha obzrieť, pravda.

A jejda, troška som sa nechal uniesť. To sa predsa stáva.

Znenazdajky sa staneš závislým na všetkých drobných opravách, detailovaní a postupne zabudneš, že viac sa v aute hrabeš, ako ním jazdíš. A začne sa ti snívať o kábloch.

Na diely, mazivá a destilované vody minieš úplne všetko, čo zarobíš a potom ťa ešte každý štvrťrok zdraví poisťovňa. Obálku roztrhneš, obsah radšej ignoruješ a sadneš do auta, aby si sa odviezol do práce.
Ale hovno hovno, zlatá rybka.

Odrazu potrebuješ motor.
Tak si kúpiš druhé auto!

A niekde medzi gola-kľúčom dvadsaťtri a devätnástkou plochým ti docvakne, že sa nedostavili bičíz – len sa častejšie vídaš s Paťom. Paťo je automechanik.

A nielen že slušne muskulárny – ale tiež veľmi šikovný, takže o dva dni je Golf opäť jak vínko.

S vymeneným motorom, prevodovkou, kolesami, interiérom a kabelážou mi už nič nestálo v ceste, aby som si užil tristokilometrovú jazdu po západnom Slovensku.

Takmer. Kilometer 217 a ono... Nenaštartovalo. Opäť.
Bičíz stále nikde, ale začínam tomu pomaly prichádzať na zub.

Možno to bude aj tým, že si spravíš do auta dieru. Ukazovákom a nechtiac.

Potom prišla zima. A načo zimné pneumatiky, keď by ti tak či tak zdvihák prešiel karosériou ako nôž lístkovým cestom?
Čiže celé to jedno ročné obdobie len pozeráš z okna domu, pretože na nič iné nemáš peniaze. A až vtedy zistíš, že ťa tvoje vozidlo spravilo prakticky imobilným. FUCK IT.
Tak si to poďme spočítať:
Auto som kúpil za tristopade, ďalších päťdesiat som dal za prihlásenie. Za ďalších stopade som kúpil druhé auto a dve stovky padli na základnú údržbu. Auto odišlo odomňa v oveľa lepšom stave, než v akom sa ku mne dostalo. Nastavil som cenu – a čakal. Výsledok?
Tri posraté stovky.

Takže decká, čo z toho plynie pre vás?
Kašli na auto, vydedí ťa celá rodina a ostatní ti tiež na benzín neprispejú. Prinajlepšom ti zostane jeden vrak na záhrade a dva rozpadnuté vzťahy. Vraz to radšej do drôg, ak chceš niečo podobne neperspektívne.
Ale ten Mercedes za päťsto na Bazoši si videl? Že nevyzerá tak zle...