Pozor na opitého taxikára v bielom klobúku! 4 dni v Lisabone, na ktoré nikdy nezabudnem

Spontánne rozhodnutia sú tie najlepšie rozhodnutia. Tak sme sa ocitli v dvojizbovom byte, kde bolo natlačených asi 40 ľudí. Do mesta totiž prišiel holandský palacinkár so svojím synom a konceptom, ktorý posúva couchsurfing na novú úroveň. Jedna noc, kopec palaciniek a ešte viac alkoholu. Pozvaní sú všetci v meste, ktorí sa o párty dopočujú.

Ale pekne poporiadku.

Spontánne rozhodnutia sú otázne pri radikálnych zmenách účesov alebo pri tetovaní morskej panny na ramene, ale pri cestovaní sa mi potvrdilo, že neplánovaná dovolenka je tá najlepšia dovolenka. Ja a herečka so svojským humorom Lýdia Petrušová sme sa rozhodli spoznať druhú časť Pyrenejského polostrova (lebo v Španielsku už sme boli) a rozhodli sme si kúpiť letenky do Lisabonu.

Plány žiadne, iba ležať na pláži, piť kávu za 40 centov (toľko mala stáť podľa Lýdiiných zdrojov) a zohnať Lýdii šaty na promóciu.

Ružové svine

Keďže to mala byť dovolenka v rámci rozpočtu, letenky sme si kúpili cez nízkonákladovku Wizzair. Čo sme si ale neuvedomili, že za lietanie nízkonákladovými spoločnosťami sa platí tvrdá daň a to je ľudská dôstojnosť.

Ryanair navliekol letušky do vriec žalostnej farby a zo sexsymbolov v oblakoch spravil bufetárky v lietajúcom autobuse. Z lietadiel sa vytratila automatická možnosť výberu „Chicken? Or pasta?“ a namiesto toho pribudla možnosť za 2 €: „Pringles? Or Pringles?“

Cestu si vždy predĺžite cestovaním na letisko a z letiska, ktoré sa nachádza niekde v odľahlej prérii za mestom a musíte sa zbaliť do miniatúrneho kufríka. Toľko predslov na tému Ryanair. Ale my sme leteli Wizzairom, na ktorý ma môj frajer upozornil, že za nízkou cenou letenky sa skrývajú skryté poplatky, ktoré číhajú na letisku a po všetkých skúsenostiach ich volá jednoducho „ružové svine“. Preto som si so slovami Nory Mojsejovej v duchu prečítal podmienky na letenke a narazil som na definíciu príručnej batožiny, ktorú si môžete zobrať na palubu zadarmo. Čo Ryanair definuje ako malý kufrík, Wizzair zachádza do extrémov s maximálnymi rozmermi 35x21x25cm. Čo to je za batožinu? Možnosti sú pestré: kabelka, školská aktovka, igelitka z Lidla... Ja som konečne našiel vo svojom živote zmysel tašky do posilňovne a zbalil som sa do nej. Lýdia zašla ešte do väčších extrémov a zbalila sa do malého plecniačika. Keďže Lýdia je žena, toto ostáva najväčšou záhadou našej dovolenky.

Naša cesta začala na Hlavnej stanici, odtiaľ smer Budapešť – Keleti pályaudvar a hodinu a pol jedným metrom, druhým metrom na konečnú a odtiaľ autobus smer budapeštianske letisko. Aby nám bolo jasné, že ideme nízkonákladovkou, prehnali nás plechovou halou, kde sme sa tlačili v šóre, z čoho som dostal pocit ako z ľudského bitúnku. Ale čo by človek nespravil pre nízku cenu letenky?

V lietadle sme si sadli vedľa sexi týpka, ktorý bol pekný, ale egocentrik. Stále pchal hlavu do okienka, tak sme z výhľadu z lietadla nič nemali. Po štvorhodinovom lete sme bezpečne pristáli, kapitán nám poprial príjemný pobyt, na čo Lýdia začala nadšene tlieskať.

Oslavy svätého Antona a.k.a. sardinkový pretlak

Ubytovanie sme si dohodli u Petry, študentky herectva pražskej DAMU, ktorá išla do Lisabonu v rámci Erasmu. Petra mala na nás požiadavku, aby sme jej priniesli niečo tradičné slovenské ako bryndzu. A tak sme jej kúpili fľašu Bacardi v akcii z duty free obchodu.

Petra nás v rámci privítania na letisku nepohostila chlebom a soľou, ale fľašou alkoholu, tak mi bolo na prvý pohľad jasné, že si budeme rozumieť.

Na byte sme sa v rámci zdravých frutariánskych návykov rozhodli si spraviť piña coladu, keďže sa často zabúda na prísun vitamínov a takto sa spája alkohol s užitočným. Preto ak trpíte nedostatkom vitamínov, treba piť viacej piña colady.

Spontánne plánovanie opäť nezlyhalo, prileteli sme do Lisabonu v najlepší čas, keďže sa začali oslavy svätého Antona, ktoré sa tiež nazývajú sardinkový festival. Vybrali sme sa do štvrte Alfama, ktorej ulice sa zaplnili grilovanými sardinkami, sangriou a tancujúcimi ľuďmi so sardinkovými čapicami, ktorým nevadili, že pôsobili trochu komicky, pretože boli pod vplyvom sangrie. Brodiť sa medzi zástupmi ľudí býva veľmi namáhavé, sardinky voňali lákavo, tak sme si sadli na terasu. Oslavy lákajú nielen miestnych, ale aj turistov, čo radi využívajú majitelia podnikov, a nasadzujú tak rôzne ceny, aby si počas sviatku privyrobili. Ale čo by na to povedala Nora Mojsejová?

Preto sme s majiteľom začali zjednávať ceny. Teda konkrétne predraženého šalátu, čo boli paradajky a paprika.

- Sardinky po 1,50 €

- Berieme 6 kusov

- Chleba za 1,50 €, šalát za 7 €

- Za šalát dáme 4 € a k tomu chceme chleba zadarmo

- Krčah sangrie za 5 €

- Berieme! Na zdravie!

Majiteľa podniku naše zjednávanie zjavne urazilo a začal nám dohovárať, že si jedlo nevážime a on je vždy pripravený zaplatiť za dobré jedlo. Vzápätí priznal, že počas sviatkov musí zarobiť a ponúkol nám polievku a dezert zadarmo. Takže celá jeho lekcia o úcte k jedlu v nás zanechala rozpačitý dojem.

Sangria bola studená, studené boli aj sardinky, z čoho sme boli opäť v rozpakoch, pretože sme videli ich prípravu na grile. Chvíľu sme si mysleli, že sú to sardinky na portugalský spôsob (ugrilujú sa a potom sa dajú vychladiť). Ale to bol samozrejme omyl.

Áno, je to tak. Majiteľ nám dal na večeru zbytky.

Najlepší taxikár v Lisabone

V Bratislave si musíte taxík volať cez dispečing, pretože ak ho stopnete na ulici, platíte podstatne vyššiu taxu. Aj keď sa napríklad v rámci Mestských zásahov  navrhovalo zaviesť jednotnú taxu, stopovanie taxíkov si v Bratislave veľmi neužijeme.

Ale keďže v Lisabone je jednotná taxa ako vo väčšine európskych metropol, Lýdia sa vcítila do roly Carrie Bradshawovej, vybehla na cestu a stopla taxík. Už zo začiatku sa mi niečo nezdalo, pretože som ani poriadne nenastúpil, taxikár hneď dupol na plyn a mne vyskočil adrenalín, ako som sa za jazdy pokúšal zabuchnúť dvere. Taxikár netušil, kam chceme ísť, ale povedal, že sa pokúsi to nájsť a mne v hlave znela opäť stará známa Norika. Taxikár ale nebol vydriduch, buď mal veľmi svojskú osobnosť, alebo bol opitý.

Počas vysokej školy sa mi párkrát stalo, že pani na dispečingu upozornila taxikára, že som pod vplyvom alkoholu a ja som ho v rámci ohľaduplnosti voči jeho sedačkám potom prosil, aby mi zastavil, aby som sa mohol ohľaduplne vygrcať do kanála. Potom prišli výčitky svedomia.

Ale keďže tento taxikár bol zrejme ešte viac pod vplyvom ako my, prišla zábava. Vyfasovali sme biele klobúky na hlavu a taxikár nám vysvetlil svoj koncept. Čaká nás šialená jazda s vypeckovanou hudbou a na konci jazdy si spravíme s taxikárom selfie v klobúkoch, ktorá poputuje na jeho fanúšikovskú stránku.

Taxikár nám vysvetlil, že Lisabon má takmer pol milióna obyvateľov a žijú v ňom tri významné osobnosti – Bruno de Carvalho, prezident futbalového klubu Sporting Clube de Portugal, Ronaldo, svetoznámy futbalista a Duarte.

Na záver jazdy sme si spravili s taxikárom selfie (pre najkrajší úsmev nám odporučil zakričať: „BANANA!“), skonfiškoval mi mobil, aby z môjho Facebooku lajkol svoju fan page a udelil si neskromnú recenziu 5 hviezdičiek. Ja som potom už iba mohol napísať hodnotenie vo svojom jazyku.

Čo ponúka Lisabon

Alkohol

Ginjinha (skrátene Ginja) je miestna alkoholická špecialita, ktorú treba rozhodne ochutnať. Je to višňový likér, niečo ako griotka. Chutí skvele, za poldeci sme zaplatili 50 centov. Cena na letisku vychádza vyššia, za fľašu zaplatíte približne 12 €.

My sme si dali ginju v rámci raňajok.

Lacnú kávu

Lýdiine zdroje neboli ďaleko od pravdy, dobrá káva v Lisabone naozaj stojí oveľa menej ako v Bratislave. Kávu za 40 centov sme si nedali, ale vyskúšali sme iné.

Portugalský slovník kávy

Bica = malá kávička, neodborne nazývaná piccolo, odborne espresso (túto kávu sme si neobjednali, takže mohla stáť spomínaných 40 centov)

Garoto = Bica + horúce mlieko – doslovný preklad tejto kávy je „chlapec“, keďže portugálske deti začínajú vraj svoje kávičkarské návyky jemnejšou verziou predtým, než začnú piť silné espresso (cena: 70 centov)

Cafe con leite = lungo s mliekom (cena: 1,20 €)

Galao = espreso s napeneným mliekom, niečo ako caffè latte (cena: 1,20 €)

Kultúru múky

V Lisabone sa na každom rohu nachádza takzvaná padaria, kombinácia bistra, pekárne a cukrárne, kam chodia Lisabončania na raňajky a počas pauzy na obed.

Ponuka pečiva je pestrá, my sme vyskúšali špecialitu Pao de Deus (Boží chlieb), čo je tvarohový koláč posypaný kokosom. A ak poviete, že chcete mix, dostanete ho plnený šunkou a syrom. Rovnaký mix si môžete vypýtať aj so sladkým croissantom.

Ak máte chuť si zaspomínať na cigánsku z vianočných trhov bez cibule, pri pulte povedzte: „Bifana.“ A ak ste v Lisabone, nemôžete odísť bez toho, aby ste neochutnali Pastel de nata, košíček z lístkového cesta plnený krémom z mlieka, žĺtka, smotany na šľahanie, škorice a pomarančovej kôry. V niektorých padariach sa vás spýtajú, či ho chcete prepečený (ako stejk), čím krém skaramelizuje, inak má konzistenciu ako puding.

Matroš a fejky

Na námestí Praça do Comércio sme si zažili najvyššiu koncentráciu drogových dílerov za bieleho dňa. Prechádzali sme námestím a díleri nám bez problémov ponúkali pestrú ponuku hašišu.

Hašiš sme nechceli, námestím sme prešli k rieke, odkiaľ je výhľad na napodobeninu sanfranciského mostu Golden Gate a napodobeninu Ježiša z Ria de Janeira.

Kultúru slova

Okrem osláv sa v meste konal aj obrovský predaj kníh v parku Eduarda VII., v rámci ktorého oslavovali aj lisabonského básnika, spisovateľa a filozofa Fernanda Pessoa. Na niekoľkých pódiách vystupovali kapely so zhudobnenými básňami od Pessoa.

V parku sa k nám pripojila Katarína, študentka divadelného manažmentu, ktorá tiež prišla do Lisabonu cez Erasmus. Keď som sa započúval do prednesu básní, započul som značné rozdiely medzi španielčinou a portugalčinou, ktorá mi pripomínala skôr ruštinu a neznela pre moje uši južansky. Katarína, ktorá žije už takmer rok v Lisabone, mi moju tézu potvrdila a tiež nám vysvetlila, že Portugalci nemajú taký temperament ako Španieli.

Selfie boxy

Lisabon okrem širokej ponuky jedla, pitia a kultúrnych podujatí ponúka aj niečo pre selfie maniakov. Po meste sú rozmiestnené citylighty, ktoré ponúkajú samé užitočné funkcie. Prehľad spojov, interaktívnu mapu a možnosť spraviť si selfie, ktorú si môžete následne poslať na email. My sme si ich spravili asi tak 20.

Pri pokuse o selfie s výskokom sa pri nás zastavil postarší mysteriózny pán, ktorý si hovoril Boca de Cobra (ústa kobry). Podal nám svoju vizitku, z ktorej sme sa dozvedeli, že sa venuje hudbe a literatúre a povedal nám: „Pošlite mi fotku na mail a ja vám potom poviem, kto skutočne som.“

Tento pán ostáva veľkou záhadou našej dovolenky. Samozrejme, najväčšou záhadou ostáva, ako sa Lýdia dokázala pobaliť do miniatúrneho plecniaka.

Bludní palacinkoví Holanďania a hipsterská Village Underground

Plány na večer sme nemali žiadne, ale Katarína mala hneď dva, tak sme ju nasledovali. Do mesta prišiel holandský palacinkár so svojím synom a konceptom, ktorý posúva couchsurfing na novú úroveň. Otec so synom putujú po metropolách a jednu noc zorganizujú palacinkový večierok u niekoho, kto ich na tú noc prichýli k sebe. Oni sa postarajú o dostatok palaciniek, hostia sa postarajú o dostatok alkoholu. Pozvaní sú všetci v meste, ktorí sa o párty dopočujú.

Takto sme sa ocitli v dvojizbovom lisabonskom byte, kde bolo natlačených asi 40 ľudí. Syn palacinkára nám vysvetlil, že takéto večierky organizujú nielen v Európe, ale boli už aj v Juhoafrickej republike. Koncom júla sa chystajú aj do Bratislavy.

Ľuďom, ktorí ich uchýlia, odporúčam si vziať príklad z majiteľky bytu, ktorá situáciu zvládla s nadhľadom pod vplyvom alkoholu a omamných látok. Predsa len nezažijete každý deň na svojom byte stádo ožratých ľudí, červené víno rozliate po sedačke a špaky v koberci.

Párty sa však v rámci nočného pokoja skončila po desiatej a my sme sa presunuli do Village Underground, ktorá sa nachádza pod fejkovým Golden Gate mostom v depe električiek. Village Underground pozostáva z viacerých podnikov postavených z lodných kontajnerov a skladiska, v ktorom je klub. Village Underground je niečo ako bratislavské Šafko, ale nachádza sa pod mostom mimo centra, takže portugalskí hipsteri tam môžu robiť bordel. Ale samozrejme sofistikovanejší ako španielski hipsteri.

O hudbu sa postaralo portugalské hipsterské duo, ktorí púšťali vlastné sety a hudbu z 80-tych rokov. Pri odchode sa Petra vrhla na DJ-a, ktorý bol z jej nájazdu trochu v šoku, tak ho Petra iba potľapkala po pleci s poďakovaním: „Díky za set!“

Predsa len sú tu isté kultúrne rozdiely a ako už viete, Portugalci neznesú až toľko temperamentu.

Romantika pri oceáne

Posledný deň našej dovolenky sme sa vybrali k oceánu, čo je asi 20 minútová cesta vlakom. Cieľ cesty bol jasný – namočiť nohy do oceánu, chytiť trošku bronzu a vyryť mená našich frajerov so srdiečkami do piesku. Môj frajer má meno na tri hlásky, preto som si mohol dovoliť minimalizmus. Lýdiin frajer má tých hlások viac, preto Lýdia zvolila maximalistický prístup. Ak s niekým pôjdete na rande, spočítajte si najprv poriadne hlásky svojej potenciálnej polovičky a poriadne si tento záväzok premyslite, pretože sa vám môže stať, že sa pri vyrývaní mena do piesku poriadne zapotíte.

Po pláži sa potulujú obchodníci s náramkami, šatkami a plážovými šatami, čo Lýdii pripomenulo, že potrebuje šaty na promóciu. Obchodník tvrdil, že ich normálne predáva za 20, ale Lýdii ponúkol špeciálnu akciu a do piesku vyryl číslo 15. Lýdia sumu zotrela a napísala 10. Obchodník sumu zotrel a napísal 15. Lýdia sumu zotrela a napísala 5. Obchodník povedal dobre, Lýdia ho poslala preč, lebo si uvedomila, že asi nepôjde na promóciu v plážových šatách. Každopádne, treba stále zjednávať a pamätať na slová Nory Mojsejovej.

S Lisabonom sme sa rozlúčili posledným garotom a vybrali sme sa na letisko, kde sme mali v pláne windowshopping popri extrémne luxusných butikoch na letisku.

Terminál 2 rozhodne nemal luxusné butiky, pretože opäť išlo iba o bitúnkový štandard, ktorý zadefinovali nízkonákladovky.

Našťastie, v obchode mali ginju, a tak Lýdia mohla frajerovi kúpiť fľašu, lebo fotka srdiečka môže byť pekným vyznaním lásky, ale z toho sa nenatrundžíte.

Po prílete do Budapešti som si opäť uvedomil daň, ktorú platíme na nízkonákladovkám a to sú časy príletov na odľahlé letiská. V strede noci sme sa ocitli na letisku a vlaky do Bratislavy išli až ráno. A tak sme v rámci svojej poslednej dôstojnosti prespali pod stolom v letiskovej kaviarni vedľa chrápajúcej pani, ktorá si na dobrú noc dala fľašu červeného.