V autobuse z Kežmarku do Strání pod Tatrami som prvý raz pochopil, aký je to pocit byť etnickou menšinou. Viezlo sa nás asi štyridsať, no gadžovia sme boli iba ja so šoférom. Ticho som sa kochal výhľadom na Tatry, okolo mňa všetci živo debatovali v reči, ktorej so nerozumel. Cesta trvala desať minút a mala iba jednu zastávku.
Na pomyselnom námestí oproti obecnému domu v Stráňach pod Tatrami sedeli traja rómski chlapci vo veku okolo 8 rokov. Prišiel som za nimi:
„Ahojte. Viete, kde je tu škola?“
Najodvážnejší z nich bez váhania povedal: „Školu hľadáte? Poďte s nami.“ Ukázal rukou, aby som ho nasledoval. O pár metrov nás už bolo šesť, keď sa ku nám pridali ďalší dvaja.
„Viete po anglicky?“
„Viem.“
„My name is Patrik,“ povedal a ponúkol mi ruku. Potriasli sme si.
Chlapci ma odprevadili až ku škole, cestou sa ma vypytovali odkiaľ som, čo robím a kam idem.
„Idem za učiteľom Alexandrom.“
„Za Alexandrom Jakubčom? To je dobrý učiteľ.“
Na hodine angličtine v Michalovej triede (zdroj: Peter Nagy)Každé dieťa potrebuje šancu na vzdelanie
Michal Božík a ja sme boli spolužiaci na osemročnom gymnáziu v Senci. Na strednej škole sme obaja boli fanúšikovia Dungeons and Dragons a RPG počítačových hier. Čítali sme sci-fi knihy ako Duna či Stopárov sprievodca po galaxii. Od desiatich až do osemnástich rokov sme spolu na hodinách neposlúchali, vymýšľali ako dostať poznámku, nafukovali kondómy, hádzali po sebe stoličkami a naháňali dievčatá. Nikdy sme ale nemali problém s učením.
Na základnej škole bezchybní jednotkári, na osemročnom už boli vysvedčenia pestrejšie. Michalovi išla biológia a geografia, skončil však ako vyštudovaný psychológ.
Spomedzi takmer 220 prihlásených do programu Teach for Slovakia vybrali 14 a Michal bol medzi nimi. Obrátil život naruby, presťahoval sa do Popradu, aby dva roky učil tie najslabšie deti na Slovensku.
Prezident na stretnutí s TFS (zdroj: TASR)Teach for Slovakia (TFS) je súčasťou medzinárodného programu Teach for All , ktorý úspešne funguje vo viac ako tridsiatich krajinách sveta, napríklad v USA, Veľkej Británii, Nemecku, Indii či Argentíne. Dvojročný intenzívny program posiela absolventov vysokých škôl do partnerských základných škôl po celom Slovensku – v mestách, sídliskách, dedinách a v rómskych osadách. Na Slovensku program otvorene podporuje napríklad aj prezident Andrej Kiska.
„Našou víziu je, aby všetky deti mali vzdelanie a mohli raz v živote uspieť. Každé dieťa potrebuje šancu na vzdelanie bez ohľadu na to, v akom prostredí sa narodí. Snažíme sa priťahovať do školstva výnimočných ľudí, ktorí majú potenciál v budúcnosti naštartovať výrazné zmeny. Najlepších absolventov zapájame do školstva, práve do najťažších podmienok, aby ho jedného dňa dokázali zlepšiť,“ povedal Stanislav Boledovič, riaditeľ programu Teach for Slovakia.
Výhľad z triedy v Poprade (zdroj: Peter Nagy)Deti vedia, že sú iné
Na Michalovej hodine som sedel aj s jeho koučkou Annou Maarovou, ktorá pôsobila v programoch Teach First v Británii či Teach for Thailand ako mentorka. Počas celého vyučovania si čosi písala do notesu a sledovala, ako Michal učí. Nestrážila deti, ale učiteľa. Jej úlohou v programe je pomocou spätnej väzby zlepšiť Michalove hodiny, a teda deťom podať látku zrozumiteľnejšie a tak, aby ich to neodradilo.
Žiaci dostali úlohu vyplniť cvičenie v pracovnom zošite, vtedy za mnou Michal prišiel a potichu mi povedal: „Toto je najlepšia časť hodiny. Samostatná práca.“
Michal Božík na tabuli vysvetľuje učivo (zdroj: Peter Nagy)Deti sa počas hodiny bavili, nedávali pozor. Vykladali si nohy na stoličky pred sebou, slovne šikanovali chlapca, ktorý do triedy prišiel iba tento rok a nepodarilo sa mu zapadnúť, navzájom sa urážali a pri akejkoľvek chybe druhého sa smiali. Neprekážalo im, že v triede je učiteľ a ešte dvaja hostia. Mal som pocit, že to musela byť najhoršia hodina, akú kedy Michal mal.
„Toto bola druhá najlepšia hodina v tejto triede za celý školský rok. Najlepšiu hodinu som mal včera, keď som im hovoril o Vitalijovi Kličkovi,“ povedal po hodine Michal.
Pre učiteľa je najťažšie prekonať práve ignoráciu a nezáujem, pretože ak žiak vie, že bez snahy uhrá aspoň štvorku, nemusí robiť vôbec nič.
Dvojnásobne to platí pre deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Práve takéto deti Michal učí. Majú dyslexiu, dysgrafiu, dyskalkuliu, poruchy pozornosti a podobne. Niektoré deti majú vlastný mix namiešaný z rôznych porúch. Nie sú hlúpe, ale potrebujú vyvinúť extrémnu námahu, aby sa niečo naučili a učivo zvládli.
"Použite mozog!" Žiačky teda zobrali umelohmotný mozog a urobili fotopríbeh na tému Transplantácia mozgu (zdroj: Peter Nagy)Nasledovala mediálna výchova s ôsmakmi – 14-15 ročnými hlučnými pubertiakmi. Na tvárach im pučalo akné, ktoré si dievčatá kryli svedomitou dávkou mejkapu. Žiaci mali na hodine vymyslieť a nafotiť fotopríbeh, tretinu hodiny však strávili iba tým, že Michala ignorovali.
S Markom, najväčšim frajerom s nagélovanými vlasmi, ktorý aj najviac vyrušoval, som sa po hodine rozprával. Keď som sa ho opýtal, čo si myslí o Michalovi, chvíľu premýšľal. „Je zábavnejší ako iní učitelia, aj keď má slabšiu autoritu,“ povedal priamo. Potom ešte doplnil: „Nesnaží sa nás zahrnúť poznámkami (do triednej knihy). Je akčnejší a oproti starším učiteľom je to určite pozitívna zmena.“
„Michal učí deti, ktoré chodia do školy len preto, aby v nej boli. V porovnaní s ostatnými deťmi im trvá trikrát dlhšie, aby sa niečo naučili a učivo si zapamätali. Preto je dôležité vybudovať v nich pocit, že ich to vieme doučiť,“ povedala Viera Grohová, riaditeľka Spojenej Školy Poprad. Učitelia sú podľa nej málo pripravovaní na učenie detí, ktoré trpia rôznymi poruchami. Veľkú zodpovednosť za spôsob, akým sú deti pripravované, má práve učiteľ, keďže si hodiny pripravuje sám.
„Deti o sebe vedia, že majú hendikep. Učiteľ by ale mal deťom dávať vedieť, že je tam na to, aby tento hendikep deti prekonali,“ povedala riaditeľka.
Stráne pod Tatrami (zdroj: Peter Nagy)Správna zastávka je tá, kde je najviac Rómov
Teach for Slovakia v Poprade vlastní dom, v ktorom žije päť učiteľov zapojených v programe. S Michalom bývajú manželia Roman a Zuzana Veverkovci. Roman učí s Michalom v Poprade, Zuzana učí na škole v Huncovciach, kde sa polovica žiakov hlási k rómskemu etniku. V dome tiež býva Alexander Jakubčo (27) a Lucia Kažimírová (25), ktorí učia v úplne segregovaných rómskych školách v Stráňach pod Tatrami, dedine neďaleko Kežmarku. Vedel som, že sa musím ísť pozrieť na vyučovanie v týchto školách, keď pri večeri na dome Lucia povedala:
“„Keď vidíte, že vás rómske dieťa chce objať a vy zazriete, ako sa mu vo vlasoch niečo hýbe. To bol pre mňa ozajstný test.“
„
Stráne pod Tatrami majú dve školy – jedna v dedine, druhá v rómskej osade približne kilometer ďalej. Keď som sa opýtal Alexandra, z ktorého čísla chodí autobus, usmial sa a povedal, že to uvidím.
Výhľad zo školy v Stráňach pod Tatrami (zdroj: Peter Nagy)Pochopil som, keď som vystúpil na kežmarskej stanici. Zastávka, pri ktorej postávalo najviac Rómov, bola tá správna. Autobus onedlho prišiel a postavil som sa do radu. Obzerali si ma takým tým pohľadom, či som náhodou nezablúdil. Nastúpili sme, autobus vyrazil. V autobuse bol okamžite hluk a zábava.
Deti stojace pred obecným domom ma odprevadili do školy, rovno na hodinu. Alexander ma privítal a zobral do zborovne, aby som sa zoznámil aj s ostatnými učiteľmi. Zborovňa bola malá kutica s pár skriňami, mikrovlnkou a vypínačom na stene, ktorým sa zvonilo. Usadili ma na stoličku pri okne, pretože tam som asi najmenej zavadzal. V škole vyučujú iba žiakov prvého stupňa, no detí je toľko, že majú dvojfázovú výučbu. Učitelia si striedajú služby a chodia na ranné a poobedné vyučovanie. Z ôsmich učiteľov ani jeden nemá rómsky pôvod. Pomáhajú im rómski asistenti, najmä však v materskej škole, ktorá je spojená so základnou.
Alexander hovorí, že s rómskymi deťmi to nie je vždy jednoduché:
“„Keď má dieťa žuvačku, je ti ľúto poslať ho vyhodiť ju do koša. Možno je to jediné jedlo, ktoré dieťa v ten deň má.“
„
Dievča čaká, kým mu učiteľ príde skontrolovať cvičenie (zdroj: Peter Nagy)Deti ako každé iné
Na hodine matematiky, ktorú vyučoval Alexander, som sedel úplne vzadu. Niektoré deti boli bystré, iné menej. Niektoré deti boli poslušné, iné vyvádzali. Boli to jednoducho deti, ako všetky ostatné. Potvrdil mi to aj Alexander, ktorý predtým učil na Škole pre mimoriadne nadané deti v Bratislave.
Jediná vec, ktorá sa líšila od ostatných škôl, bol smrad. Smrad, ako keď idete z festivalu Pohoda v autobuse plnom neumytých ľudí. Zatuchnutý smrad ľudských tiel, ktoré čistú vodu dlho nevideli. Po niekoľkých hodinách pozorovania detí bolo jasné, že všetko ostatné sú len predsudky. Predsudky som prestal vnímať v tom istom momente, ako si aj môj nos zvykol na zápach – ako keď si časom zvyknete na vôňu vlastného parfému.
Alexander ma zaviedol ku skrini, v ktorej boli zošity, pomôcky a všeličo, čo deti používajú na hodinách. Deti si nič nesmú brať domov, pretože je to zväčša posledný raz, čo zošity a pomôcky uvidia školu. Platilo to aj pre učebnice, ktoré stáli naukladané na lavici pod oknom. Potom sa opýtal jedného chlapca:
Alexander Jakubčo vo svojej triede (zdroj: Peter Nagy)„Miško, prečo sa učíme?“
„Aby sme sa niečím stali!“
„Čím by si sa chcel stať?“
„Učiteľom!“ vykríkol chlapec.
Vzadu v poslednej lavici sedel deväťročný Kristián. Špinu mal zažratú pod nechtami, sopel ťahal do nosa a čosi si písal. Nemal prezuvky, na nohách mal iba špinavé ponožky. Keď som sa ho opýtal na učiteľa, usmial sa a povedal, že ho má rád, potom počítal ďalej.
Deti boli oblečené rôzne – niektoré mali značkové, viditeľne nové oblečenie, iné nosili potrhané tenisky. Keď sa ich Alexander opýtal, či poznajú niekoho chudobného, svorne krútili hlavami.
Po hodine matematiky a prírodovedy ma Alexander spolu so všetkými deťmi odprevadil asi kilometer do osady nad dedinou. Cestu lemovali odpadky, deti vykrikovali a Alexander rozprával o tom, že sa v roku 2014 umiestnil vo finále ankety o najlepšieho učiteľa, kam ho nominovali jeho žiaci. Neskôr sa ale rozhodol prihlásiť do programu TFS.
„Do TFS som sa prihlásil, pretože cítim zodpovednosť za dary, ktoré som od života a rodičov dostal. A tiež ako učiteľ cítim, že môžem zo seba dať viac.“
Kontajnerová škola v rómskej osade Stráne pod Tatrami (zdroj: Peter Nagy)Cesta do osady trvala asi pätnásť minút. Na jej okraji stála nová kontajnerová škola, v ktorej Lucia Kažimírová učí druhý stupeň základnej školy.
„Vôbec som netušila do čoho idem, bola som plná očakávaní. Ani by mi nenapadlo, že skončím v osade v kontajnerovej škole.“
Pri vstupe do školy mi do nosa vrazil typický pach, rovnaký ako na škole v dedine. Lucia priznala, že po celom dni má šaty napáchnuté tak, že ich musí hodiť rovno do práčky.
Počas návštev oboch škôl som si vyvrátil viacero predsudkov. Posledný, keď som sa v zborovni opýtal Luciinej kolegyne, koľko dievčat im ročne otehotnie ešte na základnej škole.
„Ani jedna. Pred pár rokmi som počula o jednom dievčati, odvtedy však nie.“
Michal vysvetľuje chlapcovi učivo (zdroj: Peter Nagy)Je to len o práci s deťmi
Na hodine angličtiny stál Michal nad dvojicou približne 12-ročných chlapcov. Mali z knihy prečítať rozhovor s frázami, ktoré práve preberali. Po prvom pokuse ich Michal zastavil:
„Stále to čítate rovnako!“
„A to vadí?“ opýtal sa jeden z nich.
„Áno, to vadí, lebo to má byť dramatickejšie.“
Chlapci dialóg prečítali opäť, znovu monotónne a bez chuti. Napomenul ich, potom to konečne prečítali poriadne.
Pri vzdelaní je najťažšie vysvetliť deťom, že ho potrebujú. Pretože v momente, keď ho naozaj začnú potrebovať, býva už neskoro. A to sa snaží Lucia, Michal a Alexander zmeniť.
Autor článku sa teší na diskusiu pod článkom, do ktorej sa rád zapojí.
