Iste si pamätáte, ako zopár islamistom preplo, keď sa urazili nad karikatúrami a vyzabíjali redakciu Charlie Hebdo v Paríži (V MENE MOHAMEDA, PREDSA, blah blah).
Každý by ťa označil za nesčítaného ignoranta, keby si nevedel, o čom je reč. Kto nemal v profilovke zlomenú ceruzku alebo nejakú francúzsku frázu, nebol in. Všetci sme ‘že suí Šárli‘ a ideme hromadne do ulíc, lebo toto sa predsa nerobí.
Všimol si niekto, že presne pred týždňom nabehli iní vypatlaní islamisti do kenskej univerzity v Garisse a zabili takmer 150 študentov? LEN TAK, LEBO BOLI KRESŤANIA?
Tento článok nie je o tom, že všetci moslimovia sú diabolskí pomätenci, ktorí majú v hlave len falafel, Alaha a kalašnikov. Ide tu o naše pokrytectvo a ľahostajnosť, s akou sa staviame my a médiá k udalostiam, ktoré sa nás „až tak netýkajú“.
Keňa prišla o svoju budúcu inteligenciu, ktorá mohla posunúť svoju krajinu, ale aj celý svet o míľové kroky ďalej. Namiesto toho zopár chudákov, ktorí namiesto vzdelania dostali do hláv len zmätený výklad Koránu, zabíjali nevinných v mene nejakej zvrátenej ideológie. Lebo chce, môže, má zbrane a neozbrojeného protivníka.
Nech nikoho ani len nenapadne premýšľať, či životy niekoľkých karikaturistov z Európy boli hodnotnejšie ako tie vyše stovky študentov z Afriky. Vyzerá to ale, že väčšina sveta v tom má jasno.
A teraz vypadni k učeniu, máš sakra šťastie, že tu nikto nebehá po intrákoch so samopalmi.
*Na titulnej fotke je jedna z obetí, Tonie Wangu. 147 je len číslo, ale každý z nich mal meno a život pred sebou.
