Depresia, prokrastinácia a falošný obraz reality. Toto je odvrátená strana Facebooku

Soňa má 27 rokov a stala sa obeťou Facebooku. So Soňou som zvykla v minulosti tráviť veľa času, vždy som si ju predstavovala ako hrdinku americkej romantickej komédie - je atraktívna, vtipná aj inteligentná. Avšak  v období, v ktorom jej averzia voči Facebooku gradovala, som s ňou komunikovala veľmi málo. Hovorí: „Štvali ma samozvaní opinion leaders, ktorí mali pocit, že sa musia vyjadriť k športu, politike, kultúre, ekonomike, súkromiu ostatných osôb. Tí, ktorí si tam riešili svoje komplexy, chronickí lajkeri, statusy zúfalo volajúce po pozornosti...“

Nebola iba bežným používateľom Facebooku, ale využívala ho aj v práci. Pracovala pre zahraničnú spoločnosť a súčasťou jej práce bolo komunikovať s verejnosťou prostredníctvom oficiálnej facebookovej stránky. „Keď som s Facebookom robila, nemala som chuť po príchode domov ani otvoriť počítač, nieto ešte zapínať Facebook. Mala som plnú hlavu toho, čo odo mňa ľudia chceli cez deň a vôbec sa mi nechcelo s ľuďmi ani stretávať. Chcela som mať ticho a pokoj, nič o ľuďoch nečítať a nič o sebe nedávať vedieť.“

Jej najväčším problémom však bolo, že jej kolegovia, kamaráti, bývalí spolužiaci či vzdialenejšia rodina sa prezentovali na Facebooku úplne odlišne, než akí boli v skutočnosti. „Ľudia, o ktorých som mala v reálnom živote nejakú mienku, vystupovali na Facebooku úplne inak. A veľakrát tak, že som mala pocit, že ich vôbec nepoznám.“

Porovnávanie sa s inými je cesta do pekla

Facebook je plný paradoxov. Spája nás s ľuďmi, aj keď sme sami, nachádzame na ňom informácie na jednom mieste, čím by nám mal šetriť čas a tiež by nám mal pomáhať vyjadrovať naše názory, prezentovať sa. Na druhej strane však sledovanie druhých v nás môže vyvolať pocit osamelosti, mrháme na ňom kvantá nášho času a práve sledovaním úžasných životov ostatných strácame sebaistotu.

(zdroj: Mr. MRTN)

Facebook pripomína módny časopis, no namiesto vyretušovaných modeliek tam vidíte svojich známych v ich najlepších momentoch. Dôležité je nebrať to úplne vážne. Niekoľko problémov so sociálnymi sieťami riešil aj psychológ Martin Miler, prezident Slovenskej komory psychológov: „Stretol som sa s niekoľkými prípadmi, kde to bolo priamo o tom, že sociálna sieť človeka úplne vtiahla.“

Podľa Milera sa tieto veci dejú bežne: „Človek, ktorý sa necíti dobre a je konfrontovaný s tým, že ľudia sú na dovolenkách, keď píšu, ako sa majú skvele, začne si uvedomovať, že on sám sa tak dobre nemá. Ak zase on zdieľa svoje zážitky a reakcia je negatívna, tak ho to tiež ovplyvní negatívne.“

Človek, ktorý na Facebook vešia usmiatu fotku sa môže cítiť rovnako zle ako my a robí to preto, aby si zdvihol náladu. Len málokedy si uvedomujeme, že veci vidíme iba z jednej strany. Miler hovorí: „Ak by vám pri bežnej komunikácii kamarátka niečo hovorila a tvárila by sa inak, videli by ste, že to celkom nesedí. Na Facebook môže napísať ‚skvelá dovolenka‘, no to, že sa celý čas hádala s frajerom na izbe, to tam už nebude. Nedá sa teda vychádzať iba z toho, čo je viditeľné na Facebooku.“

Všetko však závisí aj na našej vnútornej spokojnosti. „Porovnávanie sa s kýmkoľvek iným je cesta do pekla. Vždy viete nájsť niekoho, kto je na tom lepšie ako vy. Rovnako však viete nájsť aj niekoho, kto je na tom horšie,“ dopĺňa Miler.

Nikto vás nenúti sledovať zážitky, názory či pocity svojich známych prostredníctvom sociálnej siete. Dôležité je rozhodnúť sa či to všetko vidieť chceme. „Je to vec voľby. Môžem sa na to pozerať alebo nie. Je to ako s televíznymi novinami. Ak nemám chuť vnímať negatívne správy, tak ich nepozerám. Ak nemám chuť vidieť napríklad pozitívne správy na sociálnej sieti, lebo ma to otrávi, tak tam nejdem,“ vysvetľuje psychológ. Ak nám to vyslovene nerobí dobre, tak by sme sa Facebooku mali vyhnúť. Druhou alternatívou, ktorá vždy pomôže, je tráviť čas s reálnymi ľuďmi v skutočnom čase a priestore.

Keď Facebook pokazí priateľstvo

Sledovanie ľudí prostredníctvom Facebooku dokáže pokaziť skutočné vzťahy. Facebook zhoršil aj moje vzťahy so Soňou (meno bolo zmenené). Tá si účet založila v roku 2006. Pracovala v Anglicku a na sociálnej sieti sa zaregistrovala, aby mohla ostať so svojimi anglickými kamarátmi aj po príchode na Slovensko.

(zdroj: Mr. MRTN)

V tom čase bol však Facebook niečím úplne iným, než je teraz. „Mala som tam vtedy len asi sedem priateľov. Veľmi hlúpo som vyplnila všetko, čo odomňa Facebook žiadal, lebo vtedy ešte fungoval ako ročenka. S kamarátmi z Anglicka som ostala v kontakte. V tom čase ešte ani nebol chat, takže sme si písali iba správy. Vtedy mi to dávalo zmysel,“ povedala Soňa. Keď sa však Facebook stal masovým aj na Slovensku, tak sa jej sprotivil.

Podľa Sone je na Facebooku priveľa iritujúcich ľudí. Štvali ju napríklad samozvaní opinion leaders, ale aj ľudia, ktorí si tam riešili svoje komplexy, chronickí lajkeri a aj tzv. attention whores.

So Soňou som v minulosti trávila veľa času, no v období jej sociálnej averzie som s ňou bola v kontakte len sporadicky. Dnes si to sama pripúšťa. „V tom období som nemala chuť po príchode domov ani otvoriť počítač, nieto ešte ísť na FB.“ V tom čase bola vyčerpaná z toho, čo od nej ľudia chceli počas dňa a s ostatnými aj jej blízkymi známymi nemala chuť stretávať sa. K šťastiu jej stačili dve veci  – ticho a pokoj od ľudí.

Vytváranie falošnej reality

Celé to však nebolo o tom, že by Soni všeobecne  prekážali ľudia. Tvrdí, že jej problémom bolo najmä to, že sa jej kolegovia, kamaráti, bývalí spolužiaci či vzdialenejšia rodina prezentovali na Facebooku úplne odlišne, než v skutočnosti boli alebo akí si myslela, že sú. Ľudia, o ktorých si myslela, že ich pozná, vystupovali na Facebooku úplne inak. „Veľakrát som mala pocit, že ich vôbec nepoznám,“ uviedla. To v Soni prehĺbilo pocit, že Facebook je vlastne pseudorealitou. Tá však vôbec nemusí vznikať plánovane a vedome.

Miler hovorí, že človek nemusí vytvárať „pseudorealitu“ zámerne: „Človek nemusí o sebe vedome vytvárať falošný obraz. Môže len komunikovať, ako je na sieti možné, ale v reáli je to iné. Inak si vytvoríte predstavu, keď človeka zažijete naživo a inak, keď ho zažijete vo virtuálnom priestore. To je problém napríklad aj internetových zoznamiek.“ Ani písanie si s kamarátom cez chat nie je to isté, ako keď sa s ním stretnete naživo: „Písmenková komunikácia je neskutočne ochudobnená, ale zároveň náš mozog je zvyknutý vytvárať si predstavu toho, s kým komunikujeme. Vizuálnu aj charakterovú,“ uvádza Miler.

Hoci za počítačom či s telefónom v ruke trávime čím ďalej tým viac času, nemôžeme tým nahradiť osobný rozhovor. Potvrdzuje to aj psychológ: „Ľudský druh na túto formu komunikácie nie je zvyknutý. Písmenká a niekoľko emotikonov nevedia vyjadriť všetko, čo človek zažíva. V skutočnej komunikácii je to, čo si povieme iba 20 %.  80 % je mimika, gestikulácia, ako človek sedí, ako sa tvári... A to pri počítači nevidíte. Takmer nevyhnutne si vytvoríte mylnú predstavu o dotyčnom.“

Aj láska cez internet bolí

Soňa tvrdí, že výhradne neschvaľovala žiadosti o priateľstvo od cudzincov, no Miler riešil aj facebookový ľúbostný vzťah medzi dvomi úplne neznámymi ľuďmi. „Stretol som sa vo svojej praxi s prípadom, keď človek prežil s človekom z opačného konca Európy akoby milostný román. Všetko sa to však odohrávalo vo virtuálnom priestore. Trvalo to niekoľko mesiacov. Ten človek bol naozaj veľmi zaľúbený. Došlo však k rozchodu. Všetko toto sa odohralo len v rámci sociálnej siete. Keď za mnou prišiel, bol zrútený rovnako, ako keby sa to stalo naozaj. Ako keby ten vzťah reálne prebehol.“

Takýto príbeh nie je výnimočný, psychológ radí: „Je dôležité vedieť komunikovať v reálnom živote. Stretávať sa s reálnymi ľuďmi, byť s nimi vo fyzickom kontakte. Porozprávať sa, objať sa... Človek takto funguje už tisícky rokov. Možno, že toto je vývojový míľnik a komunikácia sa zlomí. Možno budeme žiť vo svojej bubline a komunikovať spolu iba virtuálne. Zatiaľ je však fyzický kontakt to, čo poznáme a potrebujeme.“

(zdroj: Mr. MRTN)

Riešenie prehnaného prežívania internetových vzťahov má podľa psychológa iba jedno riešenie: „Dôležité je ísť medzi ľudí. Ani nemusíte komunikovať, stačí, že sa medzi ľuďmi pohybujete.“

Facebook ako nástroj prokrastinácie

Problémom Facebooku nie je len to, čo na ňom je, ale fakt, že vôbec je. Soňa súkromne Facebook využívala hodiny denne: „Najviac času som zabíjala chatom a pozeraním si newsfeedu, neskôr aj čítaním článkov a blogov, ktoré zdieľali moji známi, ale aj prezeraním si profilov rôznych ľudí.“ Podľa nej je problém aj písanie si na chate: „Keď použiješ facebookový chat, tak si k tomu počítaču pripútaný na dĺžku celého rozhovoru. Ja som ani nechcela tráviť toľko času pri počítači a už vôbec nie pri Facebooku, lebo to, čo v rozhovore je dôležité sa dá oveľa rýchlejšie vybaviť cez smsky alebo telefonát.“

S tým, že sa ľudia nevedia od Facebooku odpútať a trávia tam oveľa viac času, než by si priali sa stretol aj Martin Miler u svojich klientov. „Častým problémom je, že ľudia na sociálnej sieti trávia priveľa času. Ten čas im uniká. Napríklad sú pripravení niečo robiť na počítači a len na chvíľu sa chcú pozrieť na Facebook. Potom si ho však začnú prezerať, komentovať, dávať statusy a podobne. Pre mnohých je to teda obrovský žrút času.“

(zdroj: Mr. MRTN)

Ak človeku naozaj spôsobuje problém to, že sa na Facebooku zabáva dlhšie, než je nutné a preňho samého prijateľné, môže to, samozrejme, zmeniť. „Vyžaduje si to disciplínu. Človek, ktorý disciplínu má, tak sa do tohto nedostane. Treba zistiť, koľko času tam trávim. Jednoduchým riešením je dať si pripomienku, ktorá mi zazvoní po čase, ktorý si sám určím.“

Faktom je, že čas vo virtuálnom priestore beží úplne inak, než čas reálny, teda plynie oveľa rýchlejšie „Vnímanie času je skreslené a zmenené. Je dobré mať vonkajšiu kontrolu, ktorá vás upozorní, že ‚si tu 20 minút.‘ Alebo ak človek trávi na Facebooku štyri hodiny denne, tak by sa mal snažiť postupne to skracovať,“ radí psychológ.

Výskum vzťahu prokrastinácie a sociálnych sietí u študentov ukázal prekvapivý výsledok – pravidelní používatelia Facebooku nie sú vôbec horšími študentmi. V tomto prípade skôr platí výrok: „Facebook nespôsobuje prokrastináciu, ale je jej prejavom.“ Ak je teda niekto zvyknutý počas učenia alebo v práci tráviť čas na Facebooku, tak by si našiel nejakú inú prokrastičnú aktivitu aj keby Facebook neexistoval.

Ak si nevieš rady, odíď

Mrhanie časom na Facebooku vyriešila Soňa radikálne: z Facebooku úplne odišla. Dnes je jej názor na celú populárnu sociálnu sieť odmietavý: „Celé je to plytké. Prejavujú sa tam také slabošské potreby každému dávať o sebe vedieť, že sa mám dobre a tým vytvárať nejakú ilúziu o sebe. Pripadá mi to, ako snaha zakryť niečo reálne. “

Rozhodnutie skončiť so sociálnou sieťou, ak vám neprospieva, podporuje aj psychológ. „Ten komu Facebook ubližuje a má s tým problém, je to preňho neznesiteľné, uráža a obťažuje ho, alebo vyvoláva akékoľvek iné negatívne emócie, tak je úplne legitímne zo siete odísť a viac ju nenavštevovať."

Vzdať sa sociálnej siete nemusí byť ľahké: „Je to fenomén, ktorý je pre mladú generáciu veľmi zaujímavý a príťažlivý. Môže to však byť príliš zaťažujúce. Ako keby sme boli povinní komunikovať, teda dávať statusy, posielať fotky... Nie pre všetkých, najmä mladých ľudí je to pohodlné a môžu pociťovať tlak a báť sa z toho vystúpiť. Mladí ľudia hovoria, že kto nie je na Facebooku, ten nežije, takže pre nich to naozaj má tento rozmer.“

S niečím podobným sa stretáva aj Soňa: „Je to zvláštny pocit, keď sa ma niekto spýta, či som na Facebooku a ja poviem, že nie. Väčšinou nechápu, ako je to možné.“ Za najväčšiu nevýhodu svojej radikálnej bodky za takmer osemročným používaním Facebooku má aj nevýhody: „Prišla som o veľa väzieb, ale ostali mi tí najbližší, s ktorými si volám alebo mailujem.“

Pre mňa je Sonin odchod z Facebooku pozitívnou udalosťou. Patrím medzi tých niekoľkých ľudí, s ktorými si volá a navštevuje ich. Vidím sa s ňou oveľa viac, ako predtým a pri večeri sa nerozprávame o tom, čo nové sme sa dozvedeli o našich spolužiakoch z vysokej školy vďaka Facebooku. Ju to nezaujíma a ja nemám potrebu o tom hovoriť.

Ak cítiš, že ťa Facebook príliš vtiahol a spôsobuje ti negatívne pocity:

1. Choď medzi ľudí. Nemusíš sa s nimi rozprávať, len sa medzi nimi pohybuj.

2. Hýb sa! Pohyb pomáha všetkému a odpúta ťa od počítača.

3. Sleduj si čas, ktorý na Facebooku tráviš a snaž sa to znižovať.

4. Zamysli sa nad tým, či máš na Facebook náladu.

5. Uvedom si, že to, čo je na Facebooku nie je celá realita, ale pri najlepšom len jej časť

6. Neporovnávaj sa!

7. Stále žijeme v skutočnom svete a v ňom ťa lajky obľúbeným nerobia

8. Facebook je vec voľby. Vždy sa dá vypnúť