To, že blogovať dnes už môže každý, neznamená, že môže blogovať hocikto. Potom polovicu drahocenného priestoru na internete zaberajú dievčenské blogposty o tom, ako ju ráno prehnalo z toho kapustového detoxu, nasledoval fresh obedíq s Mishqou, potom si dala spraviť nechty, ešte jumping a potom sa dala spraviť Milanovi. 90s kids to ešte nedávno volali tajný denník a keby im ho niekto našiel, od hanby by sa prepadli.
Hanba-nehanba, v súčasnosti blog mať treba. A blahoslavení sú tí, čo majú 4 followerov, z čoho jeden je tvoja mama a druhý je fejkový account, čo si spravila svojej mačke. Nikto od teba nič nečaká a môžeš si tam písať, čo chceš. Každému je to šumafuk.
Ale ako to vidí človek, ktorý s vami cez deň chodí do roboty MHDčkou a raz za týždeň venuje pár hodín svojim pár tisíc čitateľom?
Nie som syn Bubku a Isinbajevovej, aby som každý týždeň preskakoval latku
Hľadať a nájsť kvalitnú zadarminko zábavu na internete je pre vás rovnaká samozrejmosť, ako je ranné detoxikačné hovienko pre mladú blogerku. Ste nároční a je ťažké udržať vašu pozornosť. Za svoje lajky čakáte kvalitu, a kto vás párkrát sklame, páčik ide preč.
Ak hneď tvoj prvý článok vygrcnutý do sveta ujebe kúsok dekla slovenského internetu, máš dobrý základ na úspešný blog s tisíckami likes, ba až stovkami shares. Nedajbože si bol aj vtipný, takže všetci teraz čakajú, že každý týždeň preskočíš latku jak keby si bol decko Bubku a Isinbajevovej.
No zrazu sa vám nepáči téma, v ktorej si z vás robím prdel. Keď píšem trošku vážnejšie, som, samozrejme, málo vtipný. A niekedy je proste Saturn v dobrej konštelácii voči Šuvadovej vortex prijímaču a nový článok sa bez výhrady páči mne aj vám. Posielam jedno svetielko.
Získali ste pocit, že ten autor to píše len preto, aby ste VY mali čo čítať.
ALE (hovno!)
(zdroj: Flickr.com - License CC Thomas Hawk)Bloger je jedna samoľúba introvertná sviňa a píše v prvom rade a hlavne pre seba. Vy, ktorí ledva za deň vyšušlete dve vety s hlavou a pätou a poskladáte tri statusy o tom, jak je vonku krástne, nemáte ani šajn, aké to je mať chuť niečo od srdca napísať. Vyjadriť názor. Podľa seba. Dať to na internet ľuďom, ktorým by sa to asi páčilo. Avšak ide o to, že:
Bloger vie, že sa jeho článok nikdy nebude páčiť všetkým.
Čitateľ očakáva, že sa mu bude páčiť každý článok blogera.
Chápeme sa? Jasné že nie, pozrite si diskusiu pod článkom. Čitateľ je nevďačná děfka, ktorá sa na teba vyserie hneď pri prvom, podľa neho „slabšom“, príspevku.
Ale to vôbec neprekáža, pretože ak náhodou niekedy stratím inšpiráciu (ak niekto niekedy povie, že stratil inšpiráciu, musí to byť hluchoslepý autistický vozíčkar), zachránia ma lojálni čitatelia, lebo
Myslíte si, že články píšem na objednávku
„Ahoj, nechcem rušiť, ale mohol by si zhejtovať toto?“ -link na random internetovú debilitu-
„Ahoj. No nemohol.“
Nadávať vieme všetci, ale nie každý vie nadávať na 5 000 znakov a zabaviť pri tom publikum. Preto, keď to niekto urobí miesto vás, náhle sa vám uľaví, lebo to konečne povedal presne tak, ako si to myslíte (alebo ešte lepšie).
Apriórny hejt je pre hlúpe deti
(zdroj: Flickr.com - License CC Erik Gustafson)Nadávať na všetko bez rozdielu je ako neísť do kina a povedať, že film bol zlý. Samozrejme, pre šikovného autora nie je ťažké napísať na tú istú tému pozitívny aj negatívny text. Či už nasilu, alebo z presvedčenia. Takže ak by tých 50 odtieňov klišé bolo náhodou v niečom dobrých, tak by som to isto niekde spomenul. Z presvedčenia.
Nazvať blog Utrpenie mladého hejtera bol top nápad minulej jesene. Asi 91,41% z vás ale nechápe, že v názve je oveľa dôležitejšie slovo „Utrpenie“ ako „hejtera“. Dajte si teraz 10 sekúnd a popremýšľajte či vám to dôjde. Došlo? Jasné, že nie. Pozrite si diskusiu pod článkom.
Človek má väčšinou potrebu písať len o veciach, ktoré ho veľmi serú, alebo veľmi tešia, nič medzi (s výnimkou blogeriek „ešte ráno tam bola kapusta, večer tam už bol Milan“). A nebojte sa, niekde tam v paralelnom svete mám blog, kde šírim medzi ľudí smiech a radosť.
V tomto svete nepíšem hejty. Píšem o utrpeniach. Mojich. Vy si píšte o svojich vlastných, alebo pozdieľajte tie moje, keď to vidíme rovnako. Hlavne sa necíťte dotknuto alebo urazene, keď to, čo čítate, sa vám nepáči. Sú to furt len blogy a v tej Afrike furt nemajú čo jesť.
P.i.s.S.
Budúci pondelok idem na jeden epic výlet a samozrejme z neho prinesiem reportáž. Kto uhádne, kam idem, získa tradične korešpondenčný lístok s podpisom a venovaním.
