"Polícia Svätý Jur. Ako vám môžeme pomôcť?"
"Prosím vás, zo školy počujeme divné výkriky. Mohli by ste sa tam ísť pozrieť?"
"Posielam tam hliadku."
V júli 2006 prišla dvojica policajtov pred svätojurskú školu, odkiaľ susedia hlásili podivné výkriky dievčat. Čo keď sa dnu vlámali miestni feťáci, alebo niekto zneužíva, že je škola v lete prázdna? Zo školy však vyšli mladé dievčatá v zakrvavených pionierskych uniformách.
"Prepáčte za ten krik. Vnútri sa totiž točí."

Nejak takto vyzeral jeden z natáčacích dní Socialistického Zombi Mordu (SZM). SZM bol celovečerným filmovým debutom hneď viacerých režisérov, ktorí spoločne stáli pri námete a scenári. Keď film uvideli prvý raz po ôsmych rokoch, iba matne si spomínali na natáčanie.
Za prvým nápadom a námetom stojí Igor Kovács. Nemal žiadnu idealistickú predstavu o filme, ktorý chcel natočiť. V skutočnosti bol jeho nápad veľmi jednoduchý: „V tom čase som strašne žral anime, ženské a horory. Chcel som natočiť iba krátky film, kde by sa dve dievčatá strieľali so samopalmi. Hlavne, aby to bolo sexy. Socializmus sme pridali až neskôr.“

V zime 2005 Igor vlastnil videopožičovňu. V nej sa zrodil prvý námet a o 3 mesiace neskôr aj scenár. Od začiatku na filme pracovala štvorica tvorcov – Igor Kovács (námet a scenár), Rastislav Blažek (líder projektu, réžia a scenár), Peter Čermák (réžia a kamera) a Zuzana Paulíni (réžia a masky).
Celý film chceli natočiť už v lete 2006. Začali obhliadať školy v okolí Pezinka, odkiaľ pochádzali, ale vedenia škôl mali iba málo pochopenia pre začínajúcich filmárov. Za prenájom škôl žiadali sumy, ktoré predstavovali väčšinu, alebo celý rozpočet. Nakoniec sa im predsa podarilo dohodnúť s vedením škôl vo Svätom Jure a neskôr aj v Pezinku a Vištuku.
Účinkovali
Na casting prišlo viac než 300 ľudí. Hrdinku Hanku hrala vtedy ešte 16-ročná Denisa Rötlingová, Martina hral Viktor Gschweng a milostný trojuholník uzatvárala Marta, ktorú hrala Veronika Valentovičová.

Všetci to boli herci amatéri, vyberali ich podľa typov – sympatická, inteligentná brunetka a nepríjemná obletovaná blondýna. Herecké skúsenosti mal iba šialený ruský školník, ktorého hral Boris Biťukov pôvodom z Ukrajiny. Nakoniec bol výber hercov ovplyvnený aj tým, že nie všetci potenciálni herci boli ochotní obetovať svoje leto natáčaniu so začínajúcimi filmármi.
Tvorcovia mali však šťastie, že na zombíkov casting robiť nemuseli. Skupina historického šermu Vargar im bezplatne urobila kaskadérov a zombie.
Sponzori
Nájsť peniaze na celovečerný film je ako financovať začínajúci start-up. Najprv zapojíte vlastné úspory, potom oslovíte rodinu a nakoniec vašich priateľov. Všetci tušili, že sa im peniaze nevrátia, ale bolo ťažké nepodporiť motivovaných tvorcov. Podarilo sa im vyzbierať 200 000 slovenských korún.
50 000 korún z rozpočtu zhltol nájom školy, herci v hlavných úlohách dostali po 10 000 korún. Za zvyšné peniaze museli pripraviť celú produkciu natáčania – od kostýmov až po litre krvi. Všetky svoje nápady okresali len na to najnutnejšie, preto vo filme napríklad nie sú žiadne spomalené zábery.
„Až do posledného momentu sme nevedeli, či budeme mať dosť peňazí a budeme môcť točiť. Preto sme nemali všetko dopredu vymyslené a naplánované. Pripravovali sme to za behu. Mali sme ale strach. Keby sme točili hocikde inde, len nie v škole, tak v pohode počkáme. Ale v škole sme mohli byť len cez letné prázdniny a to bol problém,“ spomína Rasťo Blažek.
Natáčať sa začalo v polovici júla a točilo sa až do konca prázdnin.

Produkcia
“„Po jednom z premietaní v Pezinku som počul rozprávanie dvoch školákov: Počúvaj, ona tam behala a strieľala zombíkov. Potom zabočila za roh, ale tam žiadne schodisko nie je! To schodisko bolo v skutočnosti vo Vištuku."
„
Natáčalo sa na troch základných školách: Vo Svätom Jure, Vištuku a v Pezinku na Fándlyho. „Ak by si niekto dal záležať a podľa filmu urobil plán školy, tak by zistil, že je to najpsychopatickejšia škola na svete. Šialené bludisko,“ povedal Igor Kovács.
Začalo sa točiť v lete 2006. Plán bol jasný: natočiť celý film za 2 mesiace na škole vo Svätom Jure, ktorú mali prenajatú. Nanosili do nej staré školské lavice, prerobili nástenky, porozkladali Leninove busty.

Počas oboch letných mesiacov filmárov pravidelne navštevovali policajné hliadky na podnet susedov, ktorí po nociach počuli vykrikujúce dievčatá. Krvavé pionierky potom šokovaným policajtom museli vysvetľovať, že vnútri sa točí.
Pri natáčaní minuli viac než 200 litrov umelej krvi. Igor Kovács si spomína na pamätný nákup v Tescu: „Kupovali sme 3 desaťkilové balenia cukru, želírovací prášok, červené potravinové farbivo a motorovú pílu.“ Výsledkom bola sladká červená hmota, ktorú herci na raňajky vyjedali s bebekeksmi.
Týždeň pred koncom prázdnin filmári zistili, že už nestíhajú natočiť všetky scény. Potom im Veronika Valentovičová oznámila, že odchádza. Nasledovalo prepisovanie scenáru a provizórne dotáčanie scén na školách, vždy, keď to šlo. Nasledujúci rok sa už presunuli do kulís. Za prvé dva mesiace mali 80% materiálu hotového. Zvyšných 20% robili nasledujúcich 7 rokov.

Keď sa všetko začalo kaziť
“„Na zvyšné časti nám došli peniaze, museli sme veci dotáčať. A tiež sme museli chodiť do práce. Odkladalo sa to.“
„
Odchod jednej z hlavných postáv bol iba pomyselnou čerešničkou na torte všetkých problémov, ktoré museli filmári riešiť. Uprostred natáčania vo svätojurskej škole už vedeli, že budú musieť robiť dabing. Chýbal im totiž zvukár, ktorého si jednoducho nemohli dovoliť. Jedinou výhodou bolo, že sa herci mohli v dabingu opraviť.
„Napríklad Veroniku hovorí úplne iné dievča, keďže už neprišla na natáčanie,“ povedal Igor Kovács.
Na nahrávanie zvuku si nemohli dovoliť prenajať štúdio, preto sa museli vynájsť. Kúpili si štúdiový mikrofón a dabing nahrali v garáži Igora Kovácsa medzi zaprášenými bicyklami.

Posledné zábery sa natáčali ešte v rokoch 2011/2012, keď Denisa Rötlingová už ako 21-ročná dotáčala scény z úvodu. Igor sa priznáva, že všetky zvyšné prostriedky museli minúť na náročnú digitálnu postprodukciu, aby vyzerala, ako pred piatimi rokmi. (V tomto smere mali šťastie, že Denisa aj po piatich rokoch vyzerala stále rovnako, preto to na záberoch takmer nevidno a Igor iba žartoval)
Väčší problém bol s grafikom. 5 záberov pred dokončením filmu z projektu vycúval a museli hľadať niekoho ďalšieho. Nikto sa do toho nehrnul a keď už niekto prejavil záujem, pozrel si film a odmietol. Zachránil ich študent so zápalom pre vec a malými finančnými nárokmi.
V roku 2012 im bolo jasné, že to už jednoducho musia dokončiť. Podľa ich slov, ten povestný „Point of no return“ prekročili v roku 2008. Vedeli, že už na tom urobili toľko práce, že sa nedalo otočiť naspäť a na všetko sa vykašľať.

Približne v tom čase sa začali ozývať ich sponzori. „Priateľom sme povedali, ako sme na tom a ako to ide. Zorganizovali sme premietanie, ale nebola tam hudba a dorobené efekty. Stále sme verili, že to pôjde von,“ povedal Rasťo Blažek.
Film bol zostrihaný, ale chýbala mu minútová sekvencia titulkov, ktorú chceli urobiť s pomocou dokumentárnych záberov z archívu Slovenského filmového ústavu (SFÚ). Za tú minútu si však SFÚ vypýtal 3000 eur a na to autori v hlbokom mínuse, prirodzene, nemali. Po niekoľkomesačných neúspešných jednaniach pochopili, že to nepôjde. Práve sa končil rok 2012 a tvorcovia si boli vedomí, že budú musieť titulky natočiť inak. Úvodnú sekvenciu nakoniec dokončili bez tohto materiálu.
Posledným problémom bola distribúcia. Distribučné spoločnosti majú niekoľko mesiacov dopredu rezervované víkendy. V roku 2013 bol film hotový, čakali už len na termín v kinách.

Premiéra
“„Normálne sme dali hlavu na klát a čakali, čo sa stane.“
„
Najväčším strachom filmárov bolo, ako ich film nakoniec prijme publikum. Každý z nich sa za 8 rokov tvorby SZM posunul filmársky úplne inam. Počas natáčania sa každý z nich veľa naučil a nikto sa nechcel príliš vracať k svojim starým chybám.

Aj preto v kampani úprimne a jasne komunikovali, že ide o béčkový krvák. Očakávania publika nastavili na minimum.
Film mal premiéru 25.4.2014 v Pezinku. Náhodou bol na premiére aj jeden z organizátorov Artfilmu, ktorý im sľúbil, že film posunie aj na tento festival. Prvé ohlasy médií získali práve vďaka tomu.
Za pol roka v slovenských a českých kinách videlo film 2000 divákov. Dokonca sa im podarilo v kine v Seredi dosiahnuť rekordnú návštevu za ostatné 3 mesiace. Film si prišlo pozrieť až 22 ľudí.
Filmová kritika
“"Remeselná úroveň je vyslovene šokujúca. Akčné scény, triky, masky. Scény s davom, kaskadéri, guľometom rozstrieľaná policajná škodovka. Amatérske bolo možno nakrúcanie bez grantov a zázemia, ale menej výsledok."
„
“"SZM nádherne ilustruje, že keď sa čosi robí s nadšením a radosťou, ľudí to nadchne. Nielen fanúšikov obskúrnych filmov, ale aj normálnych ľudí s pohľadom čo len troška otvorenejším."
„
“„Publikum s nadšením tento film prijalo a odozva v rámci smiechu bola teda razantná, netreba ale opomenúť aj slušnú dávku napätia, (...) takže suma sumárum veľká spokojnosť,“
„
Počas ôsmych rokov sa neraz pýtali sami seba, prečo sa vôbec rozhodli do takéhoto projektu pustiť. „Ak by sme do toho nešli, tak by sme si teraz v práci búchali hlavu, prečo sme to neskúsili. Zistili sme, že je to ťažké, nie je to žiadna ružová záhrada. Každý z nás sa na tom niečo naučil a diváci to prijali,“ povedal Rasťo Blažek.
Aj napriek nedokonalostiam, publikum hodnotilo film prevažne pozitívne. Na stránke csfd.cz má film hodnotenie 73% (pre porovnanie, podobné hodnotenie majú veľkofilmy ako Trója, Piráti z Karibiku alebo Matrix Revolutions). Autori sa však najviac tešia z toho, že ľudia stále opakujú frázy z filmu a smejú sa na nich.
Blažek hovorí, ako 8 rokov trápenia nakoniec tvorcov naučilo cennú lekciu: „Každý z nás má teraz odvahu pustiť sa do svojich projektov. Zo všetkých vecí, ktoré sme si mysleli, že budú dôležité, najdôležitejšia bola trpezlivosť. To dotiahlo celý projekt do konca. Nebolo to o talente a nadaní.“
Film si môžete pozrieť 14.2. o 21:30 v a4 - nultý priestor, kde budú autori krstiť aj DvD. Trailer k filmu si môžete pozrieť tu.
