Vymazať si z hlavy pracovný týždeň si môžete všelijako. Ak preferujete tvrdé drogy a na tie sypké nemáte prachy, zostáva vám alkohol. Nadrbať sa pred párty sa dá buď v pohodlí domova, alebo v baroch medzi cudzími ľudmi. V podnikoch však nastáva utrpenie mladého mizantropa.
Pustite v bare hudobnú telku a vypnite zvuk. Lebo to má zmysel

Už pri vchode do toho zafajčeného pajzla na mňa zazerá partička päťkilových kindernáckov s najprísnejším nacvičeným pohľadom, v bomberkách, do ktorých by sa zmestili naraz dvaja. Kotlebjugend ale zďaleka nie je jediný typ hlúpych a otravných ľudí, ktorých stretnete v uliciach a baroch počas víkendu.
Sú veci, ktoré stačí povedať raz, aby človeku hneď došlo, že to je idiotina. Napríklad:
„Čo keby sme v našom podniku zapojili jukebox, nech tam ľudia môžu nahádzať peniaze za ich obľúbené zlé skladby? A zapneme aj plazmy, tam pustíme nejakú hudobnú telku a vypneme zvuk.“
Alebo
„Z borovičky a piva som nikdy negrcal, veď uvidíš.“
Tvoji kamoši ma nezaujímajú

Za zvukov „Žijeme len raz“ hrajúcej z jukeboxu iba po tretíkrát túto noc idem k baru po prvé kolo dvojitých borovičiek s pivom. „Objednávky pri bare“ a.k.a. nabudúce si vezmem tablet a kým sa dostanem na rad, kuknem si jednu časť Californication. Ľudí ako na Pochode za život, mávam tu jak na spartakiáde. V živote som netúžil viac po tom, aby sa mi stretol pohľad s iným chlapom. S od oka naliatymi „dvojitými“ a padnutou penou na pivách mierim k partii. Všetci prilepené rukávy o stôl, lebo podpivníky nie sú a stoly utierame až po záverečnej.
Ak ste natoľko obľúbení (napríklad ako ja), často stretnete v bare nejakého starého známeho, zastavíte sa pri ňom, prehodíte pár slov, vypijete panák a rozlúčite sa. Horšie je, keď váš kamoš stretne v bare niekoho známeho a ten je otravnejší ako Aliancia za rodinu.
O chvíľu zisťujete, že ten kamošov kamoš je tu akosi sám, prípadne ešte s nejakým ďalším úplne cudzím človekom a vtedy zaznie tá smrteľná veta „a veď sadajte k nám, potlačíme sa.“ Nakoniec je pri stole hlúčik cudzích škaredých ľudí, ktorí mi ukradli jedného z kamošov a ja mám počúvať ich príhody z tábora a inside jokes, ktorým nikto nerozumie.
„Čau, ja som Milan.“
„Čau, ja som na odchode.“
Ona mu vraví „nepi už“, on vraví „ale veď flžlmjfňoiúwpdsljhsôol“

Chodbička pri záchodoch je ďalší paralelný svet. Pár. On a ona. Pracovne ich nazvime „gél na vlasoch a gélové nechty“. Buď si o seba tlačia ústa a genitálie alebo sa chudáčikovia pohádali. V tomto prípade
- on si pred kamarátmi robil srandu z jej zadku a kurzu jumpingu,
- on sa nadrbal na chudáka a robí hanbu všetkým naokolo, ona mu vraví „nepi už“, on vraví „ale veď flžlmjfňoiúwpdsljhsôol“,
- on žiarli na ňu, lebo sa začala lepiť na Milana a na jeho vtipoch sa smeje viacej,
- sa proste zase hádajú, popreklínajú sa na 10 životov dopredu a vrátia sa k stolu akoby nič. Celá partia už 3 roky čaká, kým sa rozídu ale šak oni sa lúbia jak svet.
Vedľa nás pri stole je 6 hlučných chlapov stredného veku, ktorí vyzerajú rovnako, ako ja o hodinu. Na šalát. Páni v najlepších rokoch so zväčšujúcou sa prostatou a zmenšujúcou sa sebaúctou. Buď kolegovia alebo kamoši z nedeľného futbalu. Zmysel pre odhad, čo už je hlasný hnusný smiech a čo ešte nie, odtiekol dole pisoárom. Jeden z nich mal asi narodky, dostal nafukovaciu Anču (ha-ha).
Tento odsek nečítaj v spoločnosti ľudí

Ak sa rozhodneš, že ideš so mnou na pivo, neznamená to, že ideš na pivo s ďalšími 400 priateľmi vo vrecku. Znamená to, že sa ideme rozprávať. Len my, čo sme tam. Pozerať si do očí a tak. Písali sme si, keď sme sa dohadovali, kedy a kde sa stretneme. Teraz to už vypni. Najlepšie párties sú také, z ktorých nie je žiaden facebookový status. Lebo na to nie je čas.
Citujem nedávny status môjho českého kamaráta:
Krásný, paráda. Ještě jednou se stane, že mě někdo vytáhne večer do města a pak si každých 5 minut bude vypisovat a kontrolovat telefon, tak buď poletí ten telefon, nebo se prostě seberu a půjdu do prdele já.
P. S.: Včera jsem se sebral já, příště je na řadě telefon…
A teraz to sharnite, vypnite dáta a padajte na pivo.